Africko

     Konflikty je možné vo všeobecnosti riešiť viacerými spôsobmi. Od metód, ktoré poznali už naši primitívni predkovia (za ktoré sa počítajú boj a útek) pridal človek, ktorý sa snaží tváriť rozumne ešte aj verbálnu komunikáciu. Už keď nám ten jazyk narástol a vieme ovládať hlasivky, tak poďmeže ich použiť aj na iné ako len vypýtať si pol deci.

    Sám seba vcelku oprávnene považujem za umierneného človeka, ktorý sa snaží sa do konfliktov nedostávať a keď sa už dostane, tak ich riešiť striktne verbálne a bez zbytočných emócií. Povedané inými slovami vykľučkovať nejako z toho. Čo však v prípade, keď druhá polovica konfliktu je úplne z iného cesta.

    Len pre upresnenie. Teraz konfliktom nemyslím explicitne nič, kde z toho pri slabších nervoch pozerá bitka. A nápodobne druhou polovicou nemyslím ľudí, ktorí začínajú debatu slovami: "Čo čumíš ty k.k.t, prije.em ti jednu?" Práveže súperom je primerane inteligentná osoba, ktorá ale používa iné metódy.

    No tak je na čase, aby som prešiel k názorným (možno extréme) vyfabrikovaným príkladom. Sú to situácie, kde by som mal problém a neviem ako by som reagoval.

Príklad 1: Blížim sa autom k parkovaciemu boxu. Dám smerovku do ľava a v protismere dám prednosť prichádzajúcemu auto, ktoré očakávam, že prejde okolo mňa. Neprejde. Drzo zaparkuje na miesto, kde som sa chcel ja a mňa čaká ďalšie zdravotné kolečko okolo parkoviska, kým nájdem nové miesto. Môžem samozrejme ostať stáť na mieste a vysvetľovať si to so šoférom, ale on ma jednoducho odignoruje a odkráča. Mám smolu. Môžem sa ešte rozkričať, vynadať mu do orgánov, ale tým asi tak možnosti končia.

Príklad 2: Stojím v rade na lístky do kina. Dôjde človek a keď som na rade, postaví sa kľudne predo mňa a pýta si svoj lístok. Na moje pokusy o nadviazanie verbálneho kontaktu vôbec nereaguje. Vyžiada si svoj lístok a odchádza preč. Ako keby som ani neexistoval. Samozrejme, že sa ozývajú naštvané hlasy aj spoza môjho chrbta. Takže síce máme spoločného nepriateľa, ale ja som za debila, ktorý ho tam pustil a nevie si to ustriehnuť.

Príklad 3: Všeobecný zákaz fajčenia na verejných priestranstvách. Napriek tomu som v budove na chodbe a chlapík si tam zapáli. Na moju prekvapenú otázku slušne a jasne odpovedá, že teda neprestane, lebo má chuť, ale keď chcem môžem na neho zavolať policajtov. Priznám sa, že už vidím, ako sa čierni, či zelení idú potrhať od ochoty prísť a riešiť ho. Nehovoriac o tom, že aj keď zavolám a oni nedajbože naozaj prejavia ochotu sa dostaviť, tak on zatiaľ v kľude dofajčí a odíde a ja ostanem na chodbe sám, lebo zdržiavať ho tam akosi nemam právo.

Príklad 4 (extrémistický): Sedím na terase, objednám si chladený nápoj. Čašník ho donesie, položí predo mňa pekne orosený pohár a kým ja zaplatím, tak sa od vedľajšieho stola natiahne ruka a slušnú polku si odpije. Následne sedí ďalej a konverzuje so svojimi spolusediacimi a na moje otazky odpovedá len pousmiatim sa a nevyslovenou otazkou: "No čo urobíš, vrazíš mi?"

    Vedel by som ešte pár pridať, ale ilustračne to stačí. Sú to presne chvíle, keď na druhej strane je protivník, ktorý sa rozhodol postaviť si vlastné etické a morálne pravidlá a akosi ignoruje okolie. Spoločenské normy sú v týchto chvíľach krátke a ja naozaj neviem ako sa zachovať. Pretože nech to počítam ako počítam, najefektívnejšie by bolo naozaj mu naložiť pár po hube a ukázať mu, že nielen on sám môže robiť vlastné normy. Lenže tým by som prekročil práve tie písané, ktoré sa v rámci možností snažím dodržiavať. A navyše by som sa dostal na jeho úroveň, čo pochopiteľne nechcem. Viem, že je hovado, ale nemožem s tým nič urobiť. Len sa pripraviť na budúcnosť. Sklamanie prichádza, keď verbálna komunikácia nezaberá. Nezaberajú otázky, vyhrázky a ani zosmiešnovanie (keď už siahnem aj po neférových zbraniach).

Takže čo dalej?