Africko

    Zhoda náhod, okolností a cudzých plánov spôsobila, že sme posledný (áno, ten predĺžený) víkend strávili spolu s Držkou na východ od východnej hranice v cca 400 km vzdialenom mestečku Тернопіль. Samotní domáci tomu hovoria malé provinčné mestečko. Nejakých 300-350 tisíc obyvateľov, čiže porovnateľné napríklad s Košicami.

    Už začiatok cesty bol iný ako bežne zažívané návštevy zahraničia z posledného obdobia. Zabudnite na Schengen, zabudnite na plynulý prejazd hranicami, zabudnite na malé formality. Na hraniciach sme čakali asi 3 hodiny. Tažko povedať, či kvoli našim colníkom, alebo ukrajinským. Na oboch miestach bola fronta, osobne sa mi zdalo, že úzke hrdlo bolo skôr na ukrajinskej strane. Okrem samotného čakania sa mi v hlave vybavovali všetky reči o tom, ako je prechod zložitý, ako colníci majú svoje nálady a podobné povzbudivé myšlienky. Celkový efekt bol že napriek tomu, že sme nerobili nič zlé, sme sa akosi podvedomo začali cítiť previnilo. Nemám na to nejaké rozumné vysvetlenie, pretože ešte aj torta, ktorú sme viezli a ku ktorej bolo najviac pripomienok "lebo je to potravina, to nepreveziete, to sa nesmie" prešla nakoniec úplne bez problémov a colník, aj keď ju videl a vedel, nevzniesol námietku. Dostali sme pečiatku od pasováka, colníka, fytohygienika a veterinára a mohli sme sa posunúť v ústrety ceste.

    O pár kilometrov sme sa ocitli vo svete vozidiel značky žiguli. Naľavo, napravo, pred nami, za nami, udržiavané, jazdené, nepojazdné. Boli všade okolo. Okrem áut na ktoré sme zvyknutí u nás navyše aj tieto kusy už u nás skoro na vyhynutie. Cesta ako taká sa po fyzickej stránke smerom od hraníc zhoršovala a zhoršovala. Vyjazdené koľaje dosahovali výšky takých 40cm, občas sa na ceste objavovali pozostatky pokusov o opravu, ktoré ostali v štádiu počiatočného vyrezania starého asfaltu do tvaru obdĺžnikov rozličnej veľkosti a nasledne boli nechané napospas osudu. Boli úseky kde tabuľa vymedzujúca limit 40 km/h pôsobila značne komicky, lebo dalo sa ísť tak 20. Po oboch stranách cesty s tým, že sme pomalým krokom hľadali, kde je zjazdnejšia cesta. Vo všeobecnosti sme postupne získavali dojem, že dopravné predpisy a hlavne maximálne rýchlosti a plné čiary sú brané domácimi len ako doporučenia a nie ako striktne dané pravidlá. Aj horná hranica rýchlosti sa prispôsobovala podmienkam a jazdilo sa hlava nehlava. Bežne sme videli na dvojprúdpvej ceste s plnou stredovou čiarou pruhy tri. Všetci to zjavne brali ako samozrejmosť, odsúvali sa aby si nezavadzali a nik sa nerozčuľoval. Chvíľa rozhodnutia pre nás nastala, ked GPS zahlásilo, že cesta po ktorej sa chystáme pokračovať je poľná a nezjazdná. Po telefonickom overení, že je to zjazdné sme sa teda vydali na mačacie hlavy, diery a do neistoty. Bolo to síce náročné, celý čas sme stískali zadky by to torta prežila, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Aj keď v jednom momente sa mi zdalo, že sme sa odlepili naraz všetkými kolesami od zeme.

    Architektúra mi nápadne pripomínala situáciu u nás pred takými 20 rokmi. Miestami sme míňali opustené budovy staršie ale aj úplne nové, lokálne magazíny, rozpadajúce sa autobusové zastávky zdobené mozaikami, či rôzne kaviarne. Na tie posledné treba byť obzvlásť ostražitý. Domáci asi majú iné predstavy o kaviarni a tak neváhajú týmto pojmom pomenovať aj miesto, kde si pri troche šťastia môžete objednat aj nescafé 3in1. A niekedy ani to nie, ale zase aspoň sa snažili. Dohodnúť sa nebol problém, pri troche snahy aj pomalou slovenčinou, keď bol problém prepli sme sa do ruštiny a len keď bolo veľmi zle, hľadali sme slová v angličtine, či poľštine. Ukrajinský jazyk bol pre mňa na prvé počutie niekde medzi slovenčinou, ruštinou, polštinou a chorvátštinou. Slovanský jazyk, s podobnou melodikou a rytmikou s príbuznou slovnou zásobou. Asi som čakal, že to bude nejaká ruština, ale nebolo to až tak rovnaké. Ľudia boli srdeční a príjemní. To som ale zase čakal aj keď tiež na to nejaké rozumové zdvôvodnenie nemám.

    3 dni prešli ako voda. Posedeli sme so starými aj novými známymi. Vypili sme požehnane vodky, naučili sa ako prednášať správne prípitky a bolo nám vysvetlené čo k pitiu jesť a čomu sa vyhýbať. Takže už si pamatám, že sladké koláčiky a vodka navzájom nie sú dobrá kombinácia a naopak, že citrón posypaný kávou zvyšuje odolnosť. Ochutnali sme marinované chobotnice a mušle, varený jazyk, kyslé uhorky, slané uhorky, nakladané slede, slaninu z ošípaných kŕmených výhradne mliekom a pár ďalších špecialít na ktoré si takto už ani nespomeniem. Už ma napadá len veľmi chutné jedlo z baklažánu, ktorému hovorili ikra, ale bolo to vyhradne vegetariánske a nemalo nič spoločné s kaviarom. (Ale aj ten tam bol. Aj červený, aj čierny). Dôležité bolo po každom prípitku a po každom poháriku do seba niečo rozumné hodiť. Potom ten alkohol účinkoval pomalšie a nedopadal tak drvivo na tráviacu a hlavne pohybovú sústavu.

    Prvého septembra sme si po meste užili študentiek v rovnošatách a keď už aj Držka zahlásila, že sú tie ukrajinky pekné, tak na tom musí niečo byť. Niečo robila tá rovnošata, niečo prvý školský deň a rozmarná nálada ale aj bez toho by boli naozaj pekné. Počasie nám prialo a tak potulky po meste nerušil dážd, či iná pliaga. Aj keď bolo o poznanie chladnejšie ako u nás, tak koláčik a káva v naozajstnej kaviarni dokázali vykompenzovať to mierne nepohodlie. Objavili sme jednu v starosvetskom štýle, kde to bolo príjemné posedenie.

    Ukrajina ako taká a ľudia tam vo mne zanechali príjemné dojmy. Už uvažujeme kedy sa tam zase vrátime a čo podnikneme. Okrem starobylých miest je k dispozícii aj pekná príroda a možno nejaký ten splav na Dnesteri s partiou správnych bláznov by nebol až taký scestný nápad.

    Ako pikoška na záver snáď už len to, že nám počas jednej prestávky na spiatočnej ceste naše auto (a môj zadok) požehnal nejaký bláznivý pravoslavný potulný mních (alebo aspoň on si to o sebe myslel). To už sa nám asi nemá čo stať s takouto ochranou.