Africko

Osobne som Uchaňu chcel vziať pod stan uz minulý rok, ale ja mienim a počasie mení. Do dažďa sa nikomu nechcelo, tak to ostalo len v rovine plánov. Tohto roku som myšlienkou nakazil pár fotrov v blízkom okolí a diali sa veci báječné.

Najskôr som oslovil kolegu inžiniera, následne sme dali echo manželke ďalšej obete či by súhlasila a potom jedného pekného večera, keď polka z nás bola akosi nachcípaná sme sedeli aj so zvyškom dospelej osádky  pri pive v bráne a uvažovali čo deckám pripraviť. Zhodli sme sa, že manželky máme chápavé a Matesov nám tohto roku nepribalia, čiže sa počet osôb ustálil na päť dospelákov a štyri krpce v rozpätí 4.5 až 10. Miesto s patričným MTZ bolo vybrané vopred, majiteľ ani veľmi neprotestoval tak ostalo už len plánovať program. Navrhovaný nočný výstup na Sitno bol nakoniec prehlasovaný akciou s krycým názvom "Poklad mlynára Muntzenbuchlera". Inými slovami sme deckám plánovali schovať poklad a pár indícií a nechať ich nech hľadajú. Vašo pripravil samotný poklad, Béla zase indície a spolu so mnou sme ich prvý deň podvečer boli umiestniť kam bolo treba.

Ale pekne po poriadku ...

Prvá časť (štyria dospelí a dve deti) vyštartovala v piatok okolo obeda, zastavila sa cestou ešte na nákup proviantu a zvyšnej výbavy apotom šup do mlyna. Kto mal decká tak ten staval stany, ja som sa snažil nezavadzať.Okrem stanov v improvizovanom tábore vyrástli dva stoly, stožiar na vlajku, stožiar na petrolejku, ktorou sme potom simulovali osvetlenie, ohnisko a posedenie okolo neho. Kadibudka kabriolet bola hotová už od minulej Aďovej návštevy. To bol aj čas, keď som sa s Bélom vytratil zakopať indície a poklad.

Postupom času dorazil zvyšok expedície a decká sme pomaly mohli zasvätiť do vecí, ktoré sú nám jasné už roky. A tiež im ukážať ako to môže fungovať. Pre niekoho možno bežné veci, pre niekoho zase úplné unikátnosti. Takže si krpce mohli siahnuť na živého raka, naučili sa ako zo studničnej vody urobiť huhu, ako sa zapaľuje "slávnostný" oheň a tak. Slávnostný je úmyselne v úvodzovkách, pretože ani jeden z nás sa necíti byť ortodoxným trampom v tom starom poňatí a oheň berieme ako praktickú vec pri ktorej si vieme posedieť, pokecať, ale aj pri tom istom uvariť večeru a nikoho z nás neporazí, keď v ňom skončí ohorok z cigarety. Ako pamiatku na prvý večer dostali deti drevenú placku na ktorú sme sa všetci podpísali a každé z nich navyše aj vlastný plechový hrnček, ktorý s nimi môže chodiť na ďalšie akcie. Večer sa prehupol do tmy, niečo sa pojedlo, spievalo sa a hralo na gitare a keď už bol čas zaliezť, navrhol som Uchani a Betke, či si nechcú skúsiť spať naozaj len pod širákom. Počasie bolo pekné a oni sa rozhodli, že to skúsia. Stan ostal v hanbe a rozložili sme sa všetci pekne vedľa neho na lúke. Pokročilý čas, nové zážitky a praskajúci oheň spôsobili, že po chvíľke babule oddychovali a vydržal im spokojný spánok až do rána.

Nasledovali raňajky, ďalší ešte väčší rak a  po kávičke prišiel čas na prácu. V zadnej komore v stene bola naaranžovaná prvá indícia k pokladu a pretože sme chceli aby to na deti pôsobilo hodnoverne, chceli sme aby ju našli sami. Potom ich už nebolo možné zadržať. Slabšie odolní jedinci vzali náradie a mohlo sa ísť po stopách pokladu. Správne zvolenými poznámkami sme deti nechali nech nájdu správnu cestu a na nej postupne nachádzali ďalšie indície. Preberali, čo by v poklade mohlo byť, čo s ním urobíme a či by to náhodou nebolo treba aj ohlásiť. Bolo zaujímavé sledovať ako sa decká dokázali namotať a všetky logické veci im unikali. Na druhej strane Bélove artefakty boli špičkovej kvality a tak starý papier sa snáď ani nedá zohnať. Ten sa musí vyrobiť. Keď už bolo hľadania dosť, dorazili sme k pokladu. Že v ňom boli nakoniec sladkosti časť detí mierne sklamalo, ale na zážitku to veľmi neubralo.

Po návrate sme uvarili dobrú polievočku a začal nás strašiť dážď. V dôsledku toho, že spacích miest v stanoch bolo menej ako by sme potrebovali a občas hrozilo premoknutie sme sa preventívne nasťahovali pod čerstvo urobenú strechu. Pozdná večera, gitara, rozprávanie a mohlo sa spať. Odpadávali sme postupne a podobne sme sa postupne do studeného rána aj budili.

Záverečná pizza v Banskej Štiavnici bola už len príjemnou bodkou. Možno ešte o čosi príjemnejšia preto, že sa pri stole zastavila Monika roznášajúca pozvánky na hudobný festival a neodradili ju ani naše poznámky, ani trojdňový pach a chvíľu s nami diskutovala. Predpokladám akosi, že prísediace deti ju utvrdili v tom, že nie sme zbierka bláznov na akú občas vyzeráme a že naše poznámky sú skôr humor ako neokrôchanosť.

Expedícia skončila bez zjavných zranení na tele či duchu a deti sa tešia na budúci rok. Vyzerá, že sa nám počet krpcov zase mierne rozrastie, aj keď Mates to ešte nebude. Zatiaľ môžeme všetci spomínať.