Africko

Sú veci na ktoré človek nezabúda. Pre mňa je jedna z nich vôňa ohňa a dymu. Drevený dym, oheň ktorý horí do noci a pri ktorom cítim ľudí okolo seba. Keď sa smejem s nimi a s nimi len tak mlčím a pozerám do plameňov. Roky sa prehnali okolo mňa a niečo vo mne zapadlo prachom. Stále som vedel kde mám spacák a ešus, ale akosi to bola jedna z vedomostí, ktoré na svoje praktické uplatnenie tíško čakala. Minulý rok sa to začalo lámať. Nie tak, že by som si vedome povedal, ale okolnosťami a niečim vnútri mňa. Veľká noc pod  šírákom bola lastovička. A pomaly sa to začalo zbierať. Spacák začal chytať správnu vôňu a mne sa vracali pomaly spomienky.

Minulý týždeň som šiel na víkendovku na Čabraď. Miesto, ktoré ma pre mňa osobité čaro. Mágia miesta je neopísateľná, jednoducho je tam niečo vo vzduchu, čo človeka nenechá len tak, spraviť si čiarku v zozname navštívených miest a ísť  ďalej. Na Čabraď sa musím v pravidelne nepravidelných intervaloch vracať už asi 15 rokov. Zvyčajne v komornom, pár člennom obsadení, s ľudmi ktorých mám rád. Neviem to vysvetliť, ale ťahá sa to už od prvej návštevy, keď sme s Držkou strávili noc na hlavnom nádvorí a cestou naspäť sme si namiesto plánovanej hodinky odšlapali zablúdených 8 hodín, zmeškali sme všetky autobusy a pred krčmou vo Vrbovku počuli kúzelnú hlášku: "Krčmár povedal že neotvorí, lebo pozerá Fantaghiro". Kým som zohnal v dedine telefón, tak ma stihli domáci opiť a cestou domov som si ešte oparil horúcim čajom citlivé partie. Pokiaľ toto všetko nebolo znamenie, tak potom už nič.

Zbalil som Uchaňu, spacáky, jedlo a šli sme. A v tom to práve je. Vôbec nie je dôležité čo sa dialo.  Nejde o samotnú brigádu, nočný koncert v rozpadávajúcom sa kostole, vínko v tichu na nočnom hrade a ani o ohnivý futbal. Ide o atmosféru. Stretol som tam starých známych, ktorých som nevidel roky a napriek tomu sme začali tam, kde sme onehdá skončili. A stretol som nových ľudí, ktorí sú moja krvná skupina. Cítil som ich okolo seba a aj keď nie všetkých chápem a do niektorých vôbec nevidím cítil som sa fajn. Čas plynul, nejako sme sa v ňom hýbali, aj keď skôr som mal pocit, že sa čas hýbe okolo nás. Zase jedna z chvíľ, keď odpoveď na otázku "Koľko je hodín?" po celý čas mohla byť "Dnes". Tu a teraz. S netopiermi, cibuľou, hovormi v tichu a pesničkami, ktoré ani po rokoch nevypadli z hlavy.

V nedeľu šli veci do práčky, ale zvyšok ostal v hlave. A melie sa to tam. Melie sa to aj po včerajšom ohni. Nejde o priateľov ako takých. Tých stále mám a aj keď s nimi nie som niekde na vandri, tak si s nimi mám čo povedať a možeme sa na seba spoľahnúť. Toto je zvláštne spoločenstvo ľudí, kde nezáleží, či niekto má 15, 30, či 45. Neviem ako by to fungovalo za iných okolností, ale pri ohni to funguje spoľahlivo.

Chýbalo mi to ...