Africko

trochu strachu nemôže uškodiť ...
Ostatné komentáre

13.02.2011

Rubrika Výlety do seba

Čas dozrieť

Veci jednoducho musia vyzrieť. Je rozdiel medzi čerstvým syrom a Parmigiano-Reggiano, či mladým vínom a dobrým pár rokov odležaným kúskom. Oboje má svoje čaro a svoju chuť. A podobne musíme vyzrieť aj my, naše chute a potreby.

Od malého decka si pamatám výlety do prírody. Šli sme, boli sme tam, vrátili sme sa naspäť. Chvíľa chodenia, nejaké jedlo,oheň, zábava. Čestne priznám, že som sa za tým nejako špeciálne netrhal, aj keď to bolo fajn. Prešli roky a presne to isté vidím na krpaniach. Idú, bavia sa, ale keby si mohli vybrať, tak pravdepodobne ostanú radšej  doma. Najzložitejších býva prvých 15 minút, keď sa ozýva otázka "Už tam budeme?" v cyklických 30 sekundových intervaloch. Ak prekonáme bez straty kvetinky a nervov túto fázu, zvyšok už je v pohode. Presne taký istý som bol ja.

Potom prišla fáza "ideme na čunder". Teenager so všetkým, čo k tomu patrí. Vypadnúť z domu, byť niekde inde s partičkou, gitara, spev, občas v rozumnej miere alkohol. Pokiaľ sme sa pritom presúvali po vlastnej osi z bodu A do bodu B, tak dobre, ale zvyčajne skôr statika niekde pod stanom, či stopovanie bez jasného cieľa.

Tá naozajstná čistá radosť z túlania došla až časom. Keď nohy bolia a predsa sa pri tom človek usmieva. Keď som spotený ako myš a smrdím aj sám sebe a predsa to nikomu okolo mňa v danej chvíli nevadí. Keď z hlboka dýcham vzduch blízko k oblakom, chodím bosý po tráve a môžem vypnúť. Keď spím v spacáku a je jedno čo bude zajtra. Čas plynie

Dozrel som. Možno ešte nie úplne ako víno, ale viem že zrovna toto ma robí štastným a dobíja mi to baterky.  Možno nie každý weekend, nie vždy, keď to potrebujem a už vôbec nie vždy, keď by sa mi chcelo, ale keď môžem treba tú chvíľu využiť najlepšie ako sa dá. Plnými dúškami. Tu a teraz.

Linkuj si ! asdf.sk
kozo, 13.02.2011, 1:01:00, trvalý odkaz,

Komentáre (4)

Tip:
Číslo v hranatých zátvorkách vytvorí odkaz na iný komentár

[1]X Rado1 24.02.2011, 13:38:02
Vzdy snivam o tom, ako sa v lete nejaky vikend zbalim a pojdem prespat niekam pod hole nebo. Ale uz je tam ten lenivostny koeficient, ktory zahrnie do planov dopravu vlastnym autom, lebo vlakom sa trepat nechce a stop je znacne neisty.
A vzdy sa vyskytne nieco dolezite [alebo len skratka obrovska lenivost], kvoli comu zostanem cez vikend v meste...
...a zrazu pride zima a vravim si "buduci rok uz naisto!!!".
Deti su v tomto taky ten "upravovac" koeficientov dolezitosti - vyjde ti, ze vypadnut s detmi von je predsa len dany vikend to najdolezitejsie...
[2]X uhol pohladu ... Kozo Mail WWW 24.02.2011, 14:09:09
Je to vec pohladu. Toto nebolo ani tak o detoch ako o mne. V poslednej dobe chodim velmi casto sam. Len preto aby som sa prevetral a prisiel na ine myslienky.
[3]X deep WWW 25.02.2011, 01:01:02
ako dôverne toto poznám.

sakra, veď ja som teraz bez internetu :-)
[4]X johanka Mail 10.04.2011, 00:17:04
V mojom prípade je to ako korčulovať pomedzi prekážky, byť s deťmi a pracovať, aby som ich zabezpečila a tráviť s nimi čas tak, aby sa nám to páčilo všetkým, nielen mne...
ale občas si veľmi sebecky poviem, toto by som ešte chcela aj ja, sama bez detí, lebo nato sú ešte malé, také to celodenné šlapanie, po ktorom som na smrť unavená, ale ked kamarát vytiahne gitaru, tak zrazu vládzem byť do rána hore a spievať a cez deň opäť šlapať, ked v údolí prší a je taká inverzia, že mám pocit, že po tých oblakoch pod nami sa dá kráčať. Som sebecká?
Pridanie komentára